O Tebe

Bol to vtedy chladný októbrový deň, ktorý obrátil môj život naruby. Od vtedy som sa bála vo svojom živote ešte o jedného človeka naviac. Neuvedomovala som si, že Ťa mám rada. Iba tak trošku.. Veď som bola ešte dieťa a aj som sa tak chovala. Náš ,,vzťah“ alebo ako to nazvať sa obmedzoval len na písanie. Neberiem to ako chybu, lebo by som Ťa mala radšej a to už by som neuniesla kebyže Ťa stratím. Čiže, do decembra to bolo len písanie. Potom prišli moje narodeniny a darček, ktorý mi zostane v pamäti navždy...Hneď ako začal nový rok, prišli ťažšie chvíle. Ale bolo to ako letná búrka, hneď boli preč. Tie krásne chvíle ešte len mali prísť. Najkrajší týždeň, kedy som Ťa videla stále. Boli sme spolu a ja som sa cítila ako najšťastnejší človek na svete. Vtedy som začala tušiť, že ak sa to raz posere, bude to ťažké. Často sme boli spolu, musíš uznať. Vedela o nás celá škola, bolo to také, priam rozprávkové. Vždy som sa spýtala: ,,Prídeš v nedeľu?“ A Ty si mi nikdy nepovedal nie. Ja som odmietala, skoro stále som Ťa odmietala. Vtedy som nevedela prečo. Asi preto, že som si Ťa nechcela pripustiť. Dnes už viem prečo. Lebo som do toho nechcela spadnúť. Vedela som, že potom by lúčenie bolo ťažšie. Nikdy som nemala pocit, že Ťa nemám rada. Bol to len amok, ktorý prišiel keď sa mi niečo nepáčilo. Preto to vtedy bolo také, že spolu, od seba, spolu, od seba. Ale tým prešiel každý. Ja som nikdy nemala čas, alebo som si ho na Teba nechcela nájsť. Teraz už viem, že to bola chyba. Možno že by teraz bolo všetko inak...Bolo to od januára do júna. Bolo to také, jednoduché. Mesiace, keď sme boli spolu.. Aj keď sa stalo pár vecí, ktoré sa nemali stať. Vždy si sa vrátil a všetko sme vyriešili. Aj keď si myslíš že to bolo inak, veľmi často som na teba myslela... Potom prišli chvíle ticha. Keď som nemala čas na nič, bola vystresovaná a Ty si o mne nič nevedel. Nevedel si kde som, s kým som a čo robím. Tak si ma poslal preč, veď to ti bolo ľahšie ako sa o mňa báť. Chápem to, to bola moja chyba. Ale nemal si odchádzať po mojom prvom väčšom zlyhaní. Uvedomil si si to a prišiel si znova. Vtedy som si myslela, že toto naozaj víde, keď je to posledný pokus. Koľko to vtedy bolo, mesiac? Spomínam si na niektoré chvíle len tak-tak, ako záblesky. Keď sme boli v kine. Keď som ti zo splavu písala ako Ťa ľúbim a ty si myslel, že sa niečo deje. Nedialo sa nič, iba moment, keď by som Ťa najradšej mala pri sebe. Chodili sme na tie lavičky pri tvojom dome a rozprávali sa. Zbožňovala som tie chvíľky. Lenže Ty si sa zrazu rozhodol, že už pre Teba nie som dosť dobrá a odlúčili sme sa nadobro. Bola tu ona. Tá, ktorú som mala rada skoro celý môj život. Tá, ktorá ku mne mala v mnohých veciach najbližšie. Tá, ktorá Ťa raz nechala len kvôli mne. Znova bola v tvojom srdci. Bola tam preto, lebo máš príliš veľa dôstojnosti na to, aby si povedal, že Ti chýbam. Vyškrtol si ma zo svojho života tak rýchlo, že som si to nestihla uvedomiť, keď sa s tým dalo ešte niečo robiť. Bola som naivná, keď som si myslela, že sa znova vrátiš..Na svoje chyby doplácam do teraz. Keď som Ťa nemala, bolo to ťažké, veľmi. Občas si sa mi zjavil pred očami a ja som myslela, že si skutočný. Ale bol to len výplod mojej fantázie, keďže som nevedela, čo so sebou mám robiť. V jednu augustovú noc, keď si bol jediný, koho som mala on-line na ICQ, kde sme si spolu kedysi písali nonstop...Zamotal si mi hlavu ešte viac. Nechal si ma v predstave, že ma máš rád a že nemôžme byť spolu. Tak neskutočne naivná som bola...Už je to dlho, čo nie sme spolu. V piatok to bude rok od vtedy, čo si mi dal posledný bozk a každý sme išli svojou cestou. No to sme nevedeli, že naše cesty budú pár krát ešte spojené..Napríklad posledný letný deň, alebo deň, kedy si ma znova nechal takú naivnú a hlúpu.. Bolo to na začiatku mája, tohto roku. Ty si ma zavolal von a ja som ti nevedela povedať nie, aj keď som vedela, že to bude pre mňa lepšie. Keď si ma uvidel, objal si ma. Nevedela som prečo, ale tiež som Ťa objala. Išli sme tam, kde sme trávili minulé leto. Rozprávali sme sa a bolo nám spolu fajn. Až sa to naraz úplne zmenilo a ja som sa cítila zúfalá. Nemohla som nič robiť. Ty si hovoril slová, ktoré boleli. Ja som ti povedala, že Ťa milujem. Ty si povedal, že by nebolo zlé dať mi ešte jednu šancu. Keby som nebola taká naivná vedela by som, že si to nemohol myslieť vážne.. Keď sme sa lúčili, dala som ti pusu na líce. To bolo to posledné, čo som mala možnosť urobiť..Teraz, teraz prežívam. Kebyže chcem žiť naplno, potrebujem k tomu Teba. Chcem sa s Tebou smiať, chcem sa s Tebou rozprávať. Keby si to len vedel. Lenže toto vyliatie môjho srdca sa ku tebe nemá ako dostať. Možno že raz zablúdiš a prečítaš si to. Keby si len vedel....Ako veľmi by som chcela prestať na Teba myslieť. Lenže ty si vždy nájdeš cestu, ako sa znova zapojiť do môjho života. Chýbajú mi tie hodiny s Tebou..Vtedy ako som ti plakala na ramene a myslela si, že tu budeš pre mňa navždy. Keď som na Tebe ležala a myslela si presne to isté. Zmenil si môj život, naučil si ma milovať. Už som svet nevidela len čierno-bielo. Všetko bolo s Tebou krásne a farebné.. Chcem Ťa pochovať v mojich spomienkach, nechcem sa trápiť. Uvidíme, či sa mi to raz podarí.Zbohom, Muro.Milujem ťa.