Kam som zmizla?

Autor: Jana Sedláčková | 9.1.2012 o 14:47 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  90x

Raz sme s Nell šli do Brna. Krásne to mesto. Cestou späť znova začala...

„No way, to nemôže byť pravda! Veď je to absurdné!“ zvyšovala som hlas aj zvuk smiechu, ktorý sa v ňom ozýval. Prosto mi to nešlo do hlavy, ako môžu mať Neline zážitky aj takúto podobu. „Ako mohol Andrej, tvoj tretí frajer piť až tak, že skončil na cudzom balkóne a na ňom asi štyri záhradné stoličky?“ dusila som sa od smiechu len keď som si to predstavila, to som nechcela vidieť naživo. Andreja som síce nepoznala, ale fotka mi stačila. Veľké modré oči so žabacím pohľadom ako jeden z ľudí, ktorých poznám. Odstávajúce no malé uši, mega žlté zuby, zelený svetrík a kaki kapsáče. No to bolo nič, v porovnaní so sandálmi, z ktorých trčali špinavé ponožky. Ja neviem, kde ho to pre boha vzala. „Čo si na ňom videla?“ nechápala som. Nela zosmutnela. „Ako jediný ma nosil v srdci a nie medzi nohami. Vieš aké to bolo po ŇOM.“ „Viem“ pochopila som. Ten-koho-nemožno-menovať je človek, ktorý už tu proste nie je. Nikto o ňom nič nevie, niekam sa vyparil. A možno aj na onen svet. No Nela do svojho trúchlenia pridala aj nemenovanie, nechodenie do kaviarne kde sa spoznali a nepitie vodky. Ale to je na inú debatu. „Neli pozor, ježko!“ skríkla som. „Och môj boh!“ obišla ho, zanadávala si a uľavilo sa jej. Boli sme na diaľnici z Brna a Nela znova nedávala pozor na cestu, ale na mňa. „Uff, toho si minula“ vydýchla som si a pozrela na ňu. Zrazu nám niečo ruplo pod kolesami. „Dofrasa!“ „Nela ja ťa zbijem, to bol malý zajačik a teraz sú na ceste jeho vnútornosti“ obzrela som sa. Tá sa začala rehliť ako kôň, až skoro nestihla vytočiť zákrutu. Mne sa od smiechu začali plniť oči slzami a rozkašlala som sa. „Prepáč drobec,“ snažila sa znieť vážne, no dlho jej to veru nevydržalo. „Hahaha“ znova sme naraz vyprskli. „Fuj Nel, ja už nevládzem, potrebujem cikať a som hladná. Stavíme sa na pumpe?“ „Jasnačka, len musíš vydržať ešte štyri kilometre po tejto nechutnej roztrasenej ceste s ježkami a zajačikmi“ pohli sa jej kútiky úst hore, aj keď sa to snažila zadržať. „Hmm, túto môžem“ načiahla som sa za rádiom aby som ho dala hlasnejšie. „I can you see, u belong with meee, u belong with mee. To je ako o nás, mrňa“ uštedrila mi pusu na líce. Sťažka som prehltla. Keby som jej tak mohla povedať to, čo mám na mysli. Ale to by bolo samé súdenie, poúčanie a ľutovanie. V žiadnom prípade nie. „Už nech sme na tej pumpe, lebo to nevydržíííím.“ „Sme tu!“ Hneď ako sme našli miesto na parkovanie, šla som na vecko a Nela ku pokladni. Kým som sa vrátila, na našom stole stála moja obľúbená káva v plechovke a čučoriedkový muffin. Nela proste vždy vedela na čo mám chuť. „Tu máš Iz, jedz“ podala mi moju nádielku. „Líí, si poklad. Ľúbim ťa, vieš o tom?“ pustila som sa do jedla. A práve preto ti to nepoviem, pomyslela som si. „Viem, presne ako to vieš aj ty. No teraz som v nepríjemných otázkach na rade ja, ty si si tie svoje na mňa vyčerpala v Brne a cestou sem. Takže?“ Tvárila som sa, že neviem o čom hovorí. Alebo som si to len nechcela pripustiť. „So what?“ „Vieš čo chcem vedieť“ nástojila. „Don’t know” ešte stále som sa veľmi bránila a snažila sa získať si čas na zistenie toho, čo vôbec poviem. „Mrňa, nehraj sa na blbú, to ti nesvedčí. Chýba ti? Vadí ti, že si ho stratila?“ „Nel, nemôžeš stratiť to...“ „...čo si nikdy nemala. Viem, to je stará pesnička. Ale chcem to počuť od teba.“ Navrela mi v hrdle guča. Mám, nemám, mám nemám, mám... Rozhodne nie. „Chýba. Tak ako tebe chýbajú ľudia, tak ako chýbajú každému. Neviem čo ešte potrebuješ počuť. Každú moju myšlienku s ním? Hm?“ „Ale ty nie si každý človek, dobre vieš. A nejeduj sa hneď, chcem len vedieť, čo cítiš keď sa povie meno Leo, alebo keď v autobuse zacítiš jeho voňavku.“ Prázdno Neli, prázdno. Au. Chytila som sa inštinktívne za brucho. „Prepáč, ja som nechcela“ naklonila sa ku mne cez stôl a pohladkala ma po ramene. „Len vieš, ty si sa mi tak strašne uzavrela, že to nedokážem pochopiť. Trápi ma to, lebo aj keď sa smeješ tak tvoje oči sú stále rovnako smutné. Kam si mi zmizla? Už si vôbec nie sme také blízke...“ To robia tie tajomstvá medzi priateľmi. Nešlo mi ani rozmýšľať, nie to ešte odpovedať. Nela má pravdu. Zas a znova. No dnes, dnes je už všetko inak. Nebola som to ja, tým som si bola istá. Prečo vlastne? Pretože som si vlasy viac neupravovala, nosila som ich vo voľnom uzle. Pretože môj make-up zapadal v zásuvke aj s ostatnými šminkami. A aj preto, že šnúrky v mojich teniskách viac nebývali zaviazané. Na čo? Pre koho? Nerada sa snažím zbytočne. A vôbec, nerada robím hocičo zbytočne. Iste ma aspoň niekto chápe, ale bola som úplná troska. Len som si prežívala v bubline a nerobila som nič, z čoho by som bola ešte viac na dne ako teraz. Možno by som bola šťastnejšia, ale akú to má cenu, keď si to musím vytrpieť? No pre mňa žiadnu. Áno, usmejem sa, aj zasmejem. Aj občas učešem a riadne upravím. Ale moje oči ešte vždy ostávajú prázdne a moja duša sa z toho taktiež ešte nestihla spamätať... Toľko myšlienok mi stihlo prebehnúť hlavou, kým som odpovedala. „Tu som, nikam som nešla. Som tu, žijem tu“ z úst mi šli strnulé vety bez trošky citu. „Nie si tu, si vo svojom svete. Nežiješ, prežívaš. A v tom je sakra rozdiel“ dokončila. To mi stačilo k pochopeniu a opätovným položením si ruky na brucho. Zotrela som si slanú slzu z môjho ľavého líca. Kurnik. Kam som zmizla?
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?