A slová zbytočne boleli, niekoho iného

Autor: Jana Sedláčková | 9.1.2012 o 14:45 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  87x

Mohlo byť asi sedem ráno a my sme sedeli na matraci v mojej prázdnej izbe. Poloprázdnej, pretože tam bola len jedna veľká matrac, moja kabelka, ja, ona, nedopitá fľaša niečoho, krabica od pizze a naše myšlienky.

„Haló, počúvaš vôbec čo hovorím? Veď ty si úplne mimo..“ sťažovala sa. „Nie, tu som. Len stále rozmýšľam, či jej to mám povedať“ vzdychla som si. Nela bola priateľka odmalička, ale Eddie bola moja osoba, môj človek. „To už je na tebe. A čo mám robiť ja?“ Ostala som zarazená, pretože ona sa nikdy nepýtala čo má robiť, ak nebolo veľmi zle. „Rado.. Že vraj má inú..“ „Si s ním len tri mesiace, bež od neho. Nič iné nepomôže“ poradila som jej. „Tebe sa to hovorí. Ty vieš čo je to láska. Ale ja asi nemám na výber..“ „A má inú, či len pobozkal inú..?“ „Že vraj ich spolu videli. Otvoril jej dvere, držal ju za ruku, pozeral sa jej dlho do očí.. Je to niečo, na čo som nikdy nenatrafila, to vieš. Za to, že mám postavu ako modelka aj trpím. Žiadna sranda“ zosmutnela. „Tak to je nahovno.“ „Skús mi povedať niečo o.. o tej noci. Povedala si mi len že sa to stalo. Nič viac, nič menej.“ Zasekla som sa. Bola som asi príliš dlho ticho, lebo sme sa v rovnaký moment nadýchli a chceli začať hovoriť, no ja som vyhrala a spustila som. „Neviem čo sa stalo. Proste sme sedeli a preberali 150 vecí. Horšie bolo, čo sa stalo potom, to viem celkom presne. Odišla som a nevidela som ho. Odvtedy. Nikde. Nechodím nikam, len do školy a tanečnej, kde trávim čoraz viac času ako doma, lebo ma nebaví tváriť sa, že je všetko v poriadku. A vieš, nie je to ako v tých filmoch, kde je 10 sekundový záber na hlavnú hrdinku, čo ju opustil frajer. Myslím tým, že to nie je ani môj prípad. Ja som opustila jeho, pretože som to už nezvládala. Možno sa zmenil, možno nie, neviem. Možno dal všetko do poriadku, ale skôr nie“ nadýchla som sa a pokračovala: „nie je to len desať sekúnd. Oni ukážu ako trhá jeho fotky, ako hádže veci o stenu a kričí, že ho nenávidí.. Neukážu to, že trpí nespavosťou, že vždy keď počuje ich pesničku v jej vnútri sa všetko zosype. Že nemôže vidieť ani jeden šťastný pár. Sú to hodiny, kedy mi stekajú slzy po tvári, noci čo nespím. Trhá mi to dušu. Niekedy sa nemôžem ani pohnúť. A navyše je to ako deja-vu, lebo takto to bolo aj tesne potom, čo ma opustil on. Je to znova to isté, ale intenzívnejšie. Nevieš si to predstaviť“ pri poslednej vete sa mi zlomil hlas, ľahla som si na Edine kolená a začala vzlykať ako malé dieťa. Jej slza skončila na mojom tričku. „A som sama. Znova si tým prechádzam sama. Ako sa to stalo? Prečo som sama? Kde je Leo? On vždy vedel, čo má urobiť a povedať.. Ale najhoršie na tomto všetkom je, že sa tvárim že je všetko v poriadku. Nemôžem sa zrútiť v škole, pred našimi, pred Nelou, v tanečnej.. Všetci sú zahltení do svojich problémov a ja už nevládzem“ teraz som mala celú tvár od maskary. Eddie ma hladila po hlave. To bolo jediné, čo mohla urobiť. A aspoň nateraz to stačilo. Neviem dokedy sme tak sedeli, teda ležali. Asi dovtedy, kým som sa nepostavila a nešla si vysmrkať nos, lebo bol tak zapchatý, že som nemohla dýchať. „Povedz niečo. Hocičo.“ „Nie si sama, Iz. Nie si sama“ objala ma. „Skutočne neviem, prečo ideme prerábať moju izbu. Asi si myslím, že keď bude iná, nebudú v nej všetky tie spomienky na ktoré chcem zabudnúť.“ „Hm, to má zmysel. Tu máš, ešte sa napi“ podala mi fľašu. Napila som sa, vysmrkala a zobrala si posledný kus pizze. „Je to ako keby som sa pohybovala spomalene. Už si to niekedy zažila?“ spýtala som sa s plnými ústami. „Áno, všetci to zažili. Si ako zaseknutá v čase, alebo čo.“ „Presne si to vystihla“ znova som zosmutnela. „No tak, poďme radšej preberať niečo iné. Ako sa má Nela?“ skočila do inej témy. „Asi dobre, moc toho o sebe nenahovorí. Skôr ma poúčala a chcela dať dokopy s niekým iným. Poznáš ju. Ale bol to len nejaký jednotkársky casanova.“ „To je celá ona. Mala by si jej to povedať.“ „Myslíš?“ zapochybovala som. „Bude to tak lepšie.“ „Pre koho? Pre mňa? Pre ňu? Znova bude prehnane starostlivá, znova ma bude chcieť ochrániť ako sestru.. Ja neviem“ odpila som si. „Izze, drž sa svojich priateľov, pokiaľ sú tu. Pretože raz nebudú.“ „Máš pravdu“ prisvedčila som. „Teraz by sme už aj mohli ísť spať, aby sme dnes poobede všetko stihli. Sedíme tu celú noc ako trosky a pijeme. Je to normálne?“ podpichla ma. „Nie je, ako všetko. Piješ aby si zabudla, nie?“ „Asi, alebo aby sa ti všetko zdalo v poriadku.“ Zvážnela som. „Bude to vôbec niekedy v poriadku?“ „Áno zlatko, raz.“ Usmiala sa s tým pochopením, čo som u nej hľadala. Neviem, či za toto mohol ten alkohol, alebo to, že toho na mňa bolo skutočne tak veľa.. Ale bolo mi lepšie. Trocha. Škoda, že slová boleli, ale niekoho iného, kto si to ani nezaslúžil..
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?