Tí, alebo o priateľstve ako takom.

Autor: Jana Sedláčková | 15.1.2011 o 20:28 | (upravené 15.1.2011 o 20:56) Karma článku: 9,04 | Prečítané:  216x

Ja som vždy tak neskutočne chcela napísať o priateľoch a nikdy som nevedela ako. Nevedela som, či mám napísať meno, pomlčku a ku tomu menu sto slov, ktoré chcem aby priateľ vedel. A nikdy som nevedela ani to, koho tam mám napísať. Jedného? Desiatich? Všetkých, o ktorých si to myslím? Ja vážne neviem. Ale idem sa pokúsiť napísať aspoň vo všeobecnosti o tých mojich. Čiže ak sa tu nájdete, tak viete na čo slúžia komentáre :).

Takže, moji priatelia. Tých by som na ruke nespočítala. A keby som ich aj spočítala, tak by sa to hneď na druhý deň zmenilo. V mojom veku sa to ešte mnoho krát zmení kým zistím, ktorý stoja za všetko. Ale pár ich tu je aj teraz. A o tých chcem ešte v tomto článku napísať, ale najskôr vám chcem objasniť aj iné veci ohľadom priateľstva. (Škoda, že čím viac nad tým uvažujem, tým viac neviem o kom sem napíšem). Priateľstvo je v niečom to isté, ako láska. Tiež je to istá podoba lásky. Tiež pre priateľa spravíte všetko, tiež ho ľúbite. Tiež sú tu pravé priateľstvá a falošné. Tiež ich nie je tak veľmi veľa. V tom sú s láskou rovnaké. Ale je to predsa niečo odlišné. Priateľstvá majú dlhšiu výdrž ako lásky. Aspoň v mojom svete. Pre priateľstvo tiež treba veľa vecí robiť. Treba sa tolerovať, treba si rozumieť. Rozumieť si treba aj bez slov. Pretože to sú tie najlepšie rozhovory. Vždy to tak bolo, navždy to tak bude. Pre mňa sa priateľstvo prehlbuje prežitím niečoho. Niečoho dobrého, zlého, smutného. Všetkého. Hlavne toho zlého, pretože to nás neskôr spája. Keď sa jeden z nás trápi a ten druhý pomôže, vždy sa ku sebe dostaneme ešte bližšie. V mojom svete to tak jednoducho je. Aj keď niekedy neviem rozoznať kto ten priateľ je, a kto je len kamarát, ktorý mi pár krát pomohol dostať sa z môjho trápenia. Nemusí to byť niekto, s kým som každý deň. S väčšinou ani nie som. No mne to nevadí, aspoň sme si vzácnejší. Nie je to dobré, byť s nimi každý deň. Neskôr by šli na nervy, nemali by sme si čo povedať. Ale to by neboli najlepšie rozhovory, ale najhoršie chvíle ticha. Lebo vždy, keď ich vidím tak mám chuť skákať tri metre vysoko, dať im pusu, objať ich a nikdy nepustiť. Keď cítite pri niekom toto, tak je to váš priateľ. O pár rokov, možno mesiacov pre mňa bude priateľ ten, kto ma prvý privíta po tom ako prídem. Po roku, polroku, mesiaci.. Ale bude to on. Kto tu na mňa počká. Ten bude môj najlepší priateľ vôbec. Nemusíme byť každý deň v kontakte. Stačí ak budem vedieť, že tu pre mňa je aj o polnoci. Niekedy si nevážime cenu ľudí, ktorí by pre nás urobili všetko. Niekedy si to nevážia ani oni. Ľúbime ich aj s chybami a presne tak, ako ľúbia oni nás. Niekedy viac, niekedy menej. No väčšinou pre nich robíme to, čo si myslíme, že by oni urobili pre nás. Ešte som toho názoru, že nejde až tak o čas. Áno, keď sa poznáme od detstva a sme priatelia tak je to o niečom inom ako keď sa poznáme mesiac. Ale po čase v tom nevidím rozdiel. Ku niekomu si hľadám cestu dlho, niekto sa do môjho srdca dostane hneď ako ho lepšie spoznám. To je na tom najlepšie, že nemusím čakať. Viem, že teraz už to nie je to čo bývalo. Internet, facebook, rôzne chat-y, mobilné telefóny, SMS-ky.. Cez to všetko sa dorozumievame, keď sa dlhšie nevidíme. Jednu dobu som sa bála, že si dokážeme písať celé hodiny a naživo budeme ticho. No tak to nie je. S pravými priateľmi nie. Môžeme si volávať celé hodiny, písať slohovky cez správy a aj tak sme si vždy mali čo povedať. A keď už sme nehovorili, tak sme boli ticho a mysleli na to, na čo myslia oni. Na to, ako veľmi nás majú radi. Keď sa na nich pozrieme, vidíme všetko čo sme spolu zažili. Hodiny, dni, mesiace, roky strávené spolu. Vidíme to dobré aj to zlé. V tých chvíľach si uvedomujeme, ako veľmi sú v našom živote dôležití. Potešia nás od nich darčeky, v mojom prípade napísané slová, všetko čo pre nás robia.. Nuž, je to tak ako píšem. Pre mňa je priateľ ten,kto mi pomôže keď to potrebujem, kto ma rozveselí keď to potrebujem, kto ma nezradí, keď to nečakám, kto sa pozerá na moje chyby a povie mi čo robím zle tým spôsobom, že to pochopím. A hlavne ten, čo neodíde nikdy. Hlavne keď ho najviac potrebujem. A aj keď spolu dlhšie nie sme, tak len myšlienka na neho ma dokáže potešiť. V poslednom rade je to ten, ktorému mám potrebu ďakovať len preto, že je. Blížim sa ku koncu tohto výlevu o priateľstve a o mojich myšlienkach na túto tému. (Pretože sa proste pretrhli a ja som to chcela dnes konečne dopísať.) Týmto som chcela len napísať svoj názor o priateľstve a odkázať mojim priateľom, že som tu pre nich vždy, keď m budú potrebovať. A že ich ľúbim! :)
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?